author: Majka

A nakoniec sa to skončilo.... máme po koncerte, ale naše zážitky v nás zostávajú ďalej vo forme nezmazateľného znaku v našich srdiečkach... Rozhodla som sa opísať tento nezabudnuteľný deň tak, ako som ho videla mojimi očami... Možno sa vám bude znať trochu obyčajný, lebo váš zážitok bol lepší, úžasnejší preto, že ste sa s kapelkou osobne stretli, alebo, dokonca, mali ste to šťastie, že sa na vás Gee alebo iný člen skupiny X-krát pozrel, pretože ste boli nasáčkovaní v prvom rade v t-mobile aréne... Vopred prepáčte, ak vás čítanie bude nudiť.
3. Jún 2007. Náhle sa zobudím. Blízko pri mojej posteli sa pohybuje postava, a blíži sa ku mne... Vidím iba čiernu siluetu- prizriem sa bližšie a zbadám prísnu tvár svojho otca. A v tej chvíli mi to došlo- "Zaspala som na autobus!" vykríknem a rýchlosťou rakety utekám preč z postele...Veci poletujú sem a tam a ja náhle neviem, kde mám lístky, občiansky, a oblečenie, ktoré som si na dnes pripravila. Otca so širokým úsmevom na tvári zrejme bavilo pozorovať tento chaos, ale nakoniec mi flegmatickým hlasom povedal, že je ešte len tri štvrte na päť a chcel sa spýtať, či nepotrebujeme zviesť na autobus, ktorý štartoval asi o 2 hodiny smerom z Nitry do Prahy. Bola som naňho nahnevaná, že ma tak skoro budí, ale zároveň sa hladina adrenalínu v mojej krvi dostala do normálu, keď som zistila, že všetko je v pohode a môj autobus odchádza až za vyše dve hodiny.
7.45 - Práve k nám prišiel môj frajer. Doniesol veľký ruksak plný vlastnoručne vyrobených rohlíkov J Big thx za ten ruksak, ja som sa hľadaním ruksaku neobťažovala... Dostala som vyhubované zato, že som si chcela zobrať svoj mp3 s pesničkami MCR... Vraj načo, veď sa môžeme cestou rozprávať.... Jasné...šesť hodín v kuse.
7.55 Príchod do Nitry. Mám prvé ranné nevoľnosti od toľkého očakávania. Ešte stíham vécko. Poslušne na otcov pokyn si spravíme fotku pri autobuse. Vraj aby bola pamiatka. Potom rýchlo nasadáme a hajdu smer Prágl! Asi po štyridsiatich minútach cesty autobusom sa stalo to, čoho som sa obávala.... niekomu sa strašne chcelo cikať a mňa mrzelo, že je to práve môj priateľ... A najhoršie na tom bolo, že sme mali stáť až za Brnom, a my sme ešte neboli ani v Bratislave. Nádej svitla asi o pol hodinu, keď sme úspešne dorazili do Bratislavy...a autobus zastal. Vystúpili asi traja ľudia, čo mali podobný problém... Ale, hádajte, koho šoféri zastavili, že si má dať spiatočku, a že do Brna to už vydrží? Chudák môj priateľ sa vrátiť smutne späť. Nakoniec sa stal ale malý zázrak a autobus zastal ešte na českých hraniciach, kde sme si dali cik-pauzu. Cesta už potom pokračovala (chvíľu) bez problémov.
11.30 - Fajčiarska:-)
13.30 - Príchod do Prahy. Vystupujeme na autobusovej stanici a prvé čo nás zaujíma je, akým spôsobom funguje pražské metro, a teda, aké lístky si máme kúpiť. Odpoveď je zarážajúco jednoduchá- buď prestupný, alebo neprestupný. Po otázke, či aj tu existujú aj zľavnené lískty pre študentov, sa mi dostáva ešte zarážajúcejšia odpoveď: ,,Slečno, tady jste v České republice, a to jako tady chcete na neco slevu?“
14.00 - Nastupujeme na metro...bohužial na nesprávny smer...chceli sme sa dostať na Železničnú stanicu a kúpiť si tam lístky späť do našej rodnej zeme, ale namiesto toho sa náhodou odvezieme blízko T-mobile arény. S pomocou dvoch českých holek sa dostaneme na miesto konania tejto veľkolepej šou. Vidíme tam už pomerne veľkú kôpku emo-ľudkov, tak opúšťame náš pôvodný plán poobzerať si Prahu a mierime najrýchlejšou cestou na Železničnú stanicu kúpiť si predsalen lístky späť domov. Pani mám predala lístky veľmi ochotne, no nechtiac nám vydala o značnú sumu peňazí menej, ako sme mali dostať, a keďže české kačky nepoznáme a napríklad mincová 20 a 50-koruna je pre nás dodnes raritou, uvedomili sme si zbytočnú stratu našich peňazí až neskôr. Mierime naspäť k aréne... Snažím sa nájsť ľudí zo srazu, ale nikoho nespoznávam. Je mi to ľúto... Šanca nájsť vás v takej halde ľudí sa rovná nule.
15.10 - Ako správni Slováci skončíme v krčme blízko arény. Poctivo ochutnávame české pifko. BTW: Je supr! Emo holky čo sa chystajú na koncl, si spravili z tohto baru verejné WC. Pri vstupe si nehodlali nič objednať, ani nemali kapánek slušnosti sa pozdraviť majiteľovi, jednoducho išli na vécko, a ako nemé a hluché aj odišli. Urobila som si o nich svoj obrázok, a nebol veľmi pekný. Majiteľ bol z nich takisto na nervy.
16.00 - Ideme pri arénu. Dav ľudí sa od druhej zväčšil. Staneme si do radu a napodiv, ako rástol počet ĺudí, ľudia sa na seba stále viacej mačkali, a nakoniec sme skončili asi meter a pol od dverí arény.
17.00 - Stále čakáme.
18.00 - Ešte stále čakáme, dav znervóznieva...
18.45 - Dav začína skandovať: ,,My chceme dovnitř! My chceme dovnitř!“ plus začínajú búchať na dvere.
18.55 - Niekedy okolo tohto času sa konečne otvorili dvere... Na nás čo sme boli blízko pri dverách, to bol obrovský tlak. Ľudia sa tlačili aj z predu- je to logické, práve preto že tie hlúpe dvere sa konečne otvorili a následkom toho sme sa posunuli dobrých 5 metrov dozadu, ale aj pre to, že iniciatívni a netrpezliví, bezohľadní ľudia sa na nás tlačili aj zozadu, nielen spredu. Proste masaker. Som rada, že som prežila a že ma tam neušlapali. Kontrola tašky, a už som vnútri... Priateľa zdržali a zobrali mu baterku to foťáku, ktorý kúpil iba kvôli tomuto koncertu... Ja medzitým využívam sekundy a kupujem si tričko MCR. Bežíme si obsadiť miesta do arény, ale tam už je kopec ľudí, takže by sme najlepšie skončili tak v 15-stom rade,,,, Sme vyčerpaní z cesty a čakania, smädní a hladní. Obaja máme pocit, že tlačenicu v kotly viacej nevydržíme. Kašleme dobré miesta a sadáme si, síce veľmi neradi, na tribúny. Zdravie je predsa najdôležitejšie. Našťastie naše miesta nie sú až také zlé. Priateľ je úplne vytočený, že mu zobrali baterku. Ide naspäť za sekuriťákom a prakticky si ju vyháda, našťastie ju tajne dostáva naspäť s upozornením, aby nefotil. Jeho upozornenie sme si ale nebrali príliš k srdcu. Ale veď kto áno?
20.00 - Svetový nástup BT! Čo k tomu dodať? Ich vystúpenie sa nedá popísať slovami, iba slovami priblížiť. Takže boli: dokonalí, presvedčiví, charizmatickí, energickí, úžasní. Prekvapili ma. Spravili obrovitánsku šou. Rozprúdili nám krv v žilách a pripravili nás na dlho očakávaných a zbožňovaných chemíkov. Bolo to proste skvelé začatie koncertu, lepšie sme si ani nemohli priať. Už len pre túto kapelu sa oplatilo merať takú dlhú cestu, okolo 600 km tam a 600 naspäť.
Niečo po 21.00 - pódium je pripravené pre hviezdy večera. A oni onedlho veľkolepo prichádzajú. Silný okamih pre každého fanúšika, aj pre celú kapelu. Znovu neopísateľné. Úžasné. My chemical romance patria do centra môjho života, môjho sveta, môjho bytia. Ich hudba mi dodáva silu. Zaspávam s ňou, s ňou sa aj budím, prežívam s ňou ťažké chvíle, a aj nádherné dni, ako bol aj tento. Pomaly sa spamätávam zo šoku, mám sucho v krku, som unavená zo skákania, spievania a tancovania na pesničky od BT, ale premáham sa skáčem, dupem, spievam, proste bláznim sa. Tiež robím to, čo Gee. Povie tlieskajte, tlieskam aj ja, mávajte takto s rukami, robím to aj ja. Najväčšiu show som si spravila na tribúne cez pesničku Teenagers... Počas nej som mala naozaj zaujímavé tanečné kreácie, ani sama som nevedela, odkiaľ ich beriem. Jasné, Gerard sa pozrel pár razy smerom na mňa, a asi si pomyslel, že som riadny blázon ,keď tak pařím. Práve preto sú všetky naše fotky mierne rozmazané- dostala som pokarhanie, že som mala aspoň na sekundu prestať skákať a bolo by to hneď lepšie a fotky by boli kvalitnejšie. Aj keď veľa ľudí na tribúne veľmi netancovalo, lebo boli radi, že majú kľud a nemusia sa tlačiť, ja som bola svetlá výnimka. Podotýkam, že celý čas som stála na sedačke na tribúne a tancovala o sto šesť, asi s troma desať sekundovými pauzami za celý koncert, čo bol nehorázny výkon. Schudla som pekných pár kíl. Už po vystúpení BT zo mňa strašne tieklo. Vlasy som síce žmýkala, ale veľmi to nepomáhalo. Jednak v hale bolo teplo a na druhej strane, spotila som sa pri tancovaní. Trochu ma mrzelo, že Gee nespravil takú show, ako na iných koncertoch- napr. vstávanie z lôžka ako Pacient, ale vzhľadom na to, že vystupovali aj prvého a dokonca aj druhého júna, zdalo sa mi pochopiteľné, že boli unavení... Ale keď my sme sa na nich tak tešili, tak sme im to odpustili, že? A takisto, ako písala Sapako, že Gee jej spomínal, že má nejaké problémy. Odvtedy na neho stále myslím... Dúfam, že sa má už trochu lepšie a že je všetko OK a že kvôli problémom sa nevráti spať k závislosti. Naozaj nechcem maľovať čerta na stenu. Nádherná bola pieseň Cancer, to si myslí asi každý. Bolo to proste úplne iná atmoška, taká citovejšia, smutnejšia, emotívnejšia.... neviem nájsť lepší výraz ako emotívnejšia. Bolo mi pri nej do plaču... Ale to napíše asi každý fanda... Vedela som, že koniec koncertu sa blíži, i keď som v hĺbke duše túžila po tom, aby bol dlhší. A prišla Helena a s ňou koniec... Gee ešte stihol odkopnúť naspať do publika plyšáka, čo mám aj zachytené na videjku... Bolo to cool, ale asi nie pre babeny, ktoré by boli v siedmom nebi, keby si ho Gee nechá. Nakoniec sa s nami Gerard rozlúčil tromi bozkami, a bol tu koniec... absolútny, definitívny. Nemohla som tomu uveriť. Pýtam sa priateľa zo slzami na krajíčku: ,,Ako a to už máme ísť domov?“ Jeho kladná odpoveď ma priviedla späť do reality, a mňa už vtedy chytila depresia z toho, že niečo tak krásne sa skončilo. Koniec. Pre mňa v ten deň definitívny. Pre niektorých šťastlivcov nie. Čakal ich totiž ešte meet and greet, čo im pravdaže zo srdca prajem, je to sen každého fanúšika, a dúfam, že aj mne sa raz splní. Tiež v kútiku duše závidím, ale na druhej strane aj prajem tým ľudkom, ktorí stretli členov kapelky cez deň niekde v meste- Orloj, Pražský hrad... poprípade ešte neskoro v noci po koncerte. Muselo to byť skvelé. Ľudkovia, vážte si to!
00:00 - čaká nás náročná cesta vlakom spať domov. Keďže sme si nekúpili miestenky, stojíme na chodbičke vo vlaku... Lezie nám to riadne na nervy, hlavne, keď si predstavíme, že do Bratislavy prídeme až o 6 ráno a to ešte nie je koniec našej cesty, lebo ešte musíme prestúpiť a ďalšiu hodinku a pol cestovať autobusom.
Záver a moja krátka úvaha: Niečo sa končí a niečo nové sa začína. Pre mňa bol koncert úplne magický, nadzemský. Aspoň na chvíľu som sa preniesla zo sveta skúšok na vysokej škole, stresov a nestíhania, do sveta, o ktorom som snívala už celé mesiace pred koncertom. Sveta, kde som bola len JA a ONI- nikto iný mi tento zážitok nepokazil, aj keď boli ľudia, ktorí mi nepriali ani to, že som sa dostala na koncert a že ma Rybka vybrala do projektu pre My chem. Už toto bola pre mňa veľká česť- byť s nimi v jednej miestnosti, dýchať rovnaký vzduch a proste len sa nechať unášať tónmi hudby, ktorá udáva smer môjmu životu, vnímaniu sveta a reality okolo seba ako takej. Prosím, prepáčte mi za moju obšírnosť, ale je toho ešte tak veľa čo by som chcela napísať...mieša sa vo mne toľko pocitov. Sú skoro tri hodiny ráno, ale ja musím dopísať túto svoju úvahu. A to preto aby sa ukončila jedna etapa môjho života. Dlho očakávaná, krásna etapa. Preto, aby som ju mohla ukončiť aj vo svojej duši a sústrediť sa na svoj ďalší život, život študenta plný skúšok a učenia, stresov a bez voľného času... Ale nie bez mojej obľúbenej hudby! Tú počúvam s radosťou vždy pred spaním, keď mám za sebou ďalší náročný deň a keď si konečne môžem povedať: ,,Zvládla si to, len tak ďalej! A teraz prišla tvoja odmena!“ Nasadím si do uší slúchatká, pri prvých tónoch Heleny otočím volume do závratnej výšky a nastavím double bass. Ľahnem si do postele a čakám ďalší sen... Čakám, že príde taký, ktorý sa splní podobne ako ten môj Pražský.
Úplne na záver chcem poďakovať svojmu priateľovi, ktorý šiel na koncert napriek tomu, že je zarytý metalista. Vybláznil sa ale rovnako ako ja, mal radosť, že sme tam boli a našiel hudbu, ktorá sa mu začala páčiť. Takisto začal obdivovať emo štýl, ktorý ho oslovil svojou extravagantnosťou, aj keď navždy zostane metalistom a nemieni sa stať jedným z emo boyz... Love and kisses for him. Respect.


<-- zpět